Pamätáte si na červenú naftu?

Pol milióna korún za stopu v nádrži. Presne toľko stála červená nafta na nesprávnom mieste, bez ohľadu na to, či sa tam dostala úmyselne alebo omylom. Z čias v colnej správe si ju pamätáme z tej „štátnej“ strany a jej príbeh dodnes považujem za najlepšiu učebnicu toho, ako sa navrhujú a ako sa kazia daňové výhody.

Ako to fungovalo

Od roku 2004 do konca roka 2010 platila na označené plynové oleje znížená sadzba spotrebnej dane. Právny rámec dal zákon č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja, ktorý v § 7 pôvodného znenia ustanovil zníženú sadzbu 6 800 Sk na 1 000 litrov, v prepočte približne 226 eur. V praxi to znamenalo liter zhruba za 0,83 eura namiesto neskorších 1,25 eura, pri státisícoch litrov ročne rozdiel, ktorý rozhodoval o ekonomike celého družstva.

Výhoda mala jednu podmienku: určený účel. Zákon ho v § 7 vymedzil presne a poľnohospodári v ňom neboli sami. Červená nafta smela slúžiť aj ako palivo na výrobu tepla, na pohon koľajových vozidiel v železničnej doprave a na pohon motorov stacionárnych zariadení vyrábajúcich elektrinu, takže ju tankovali aj rušne a generátory. Ťažisko systému, a takmer všetkých problémov s ním, však ležalo na poliach. Pri strojoch zákon dovolil červenú naftu len na práce v pôdohospodárskej produkcii výrobnej povahy alebo služby vykonávanej v rámci podnikania, a to výlučne. Do nádrže bežného motorového vozidla na ceste sa nesmela dostať nikdy. Aby sa to dalo ustrážiť, palivo sa označovalo červeným farbivom a indikačnou látkou. Odoberať ho mohli len registrované užívateľské podniky, každý stroj musel byť zaevidovaný, hlásil sa každý prenájom aj presun, sklady potrebovali povolenie. Veľké družstvá to zvládali s vlastnými skladovacími nádržami, drobní farmári si také kapacity dovoliť nevedeli a tankovať chodili so strojmi priamo na čerpacie stanice. Papierovačiek bolo veľa. A na konci reťazca stáli colníci s odberovou súpravou.

Prečo si ju každý pamätá

Kontrolovali sa nádrže na poliach aj na cestách. V teréne to robili kontrolné mobilné skupiny, známe pod skratkou KOMOS: zastavili traktor či auto, odobrali vzorku z nádrže a výsledok testu poznali priamo na mieste. A tu je detail, pre ktorý si červenú naftu pamätajú aj ľudia, čo s poľnohospodárstvom nemali nič spoločné: indikačná látka sa z nádrže prakticky nedala dostať. Stopy ostávali identifikovateľné veľmi dlho, aj po opakovanom natankovaní bežnej nafty. Kto raz natankoval červenú, úmyselne alebo omylom, nemal to ako skryť. Sankcia pritom nerozlišovala, či šlo o zámer alebo o kanister, ktorý niekto v garáži zle označil.

A nebola to hocijaká sankcia. Za použitie označeného plynového oleja v rozpore s určeným účelom ukladal zákon pokutu pol milióna korún, v prepočte takmer 16 600 eur, a to v pevnej výške. Nijaká správna úvaha, nijaké odstupňovanie podľa množstva, okolností či miery zavinenia. Pre veľký podnik citeľný náklad, pre drobného farmára likvidačná suma. Colná správa pred ňou verejne varovala a pokuty vymáhala aj exekučne.

Najtvrdšie však bolo, že zákon nepoznal nijaké ustanovenie na zmiernenie vlastnej tvrdosti. Žiadne moderačné právo, žiadnu možnosť pokutu znížiť alebo odpustiť, hoci práve pri týchto pokutách by to bolo v mnohých prípadoch viac než odôvodnené. Kto pokutu ukladal, nemal na výber ani vtedy, keď na začiatku prípadu stál zjavný omyl a na jeho konci existencia rodinného hospodárstva. Vznikali príbehy, ktoré sa inak než tragické nazvať nedajú, a nedalo sa s nimi urobiť vôbec nič.

Ostáva otázka, čo sa vlastne považovalo za prítomnosť červenej nafty. Zákon spodnú hranicu nepoznal. Prítomnosť farbiva a indikačnej látky sa zisťovala postupom podľa technickej normy STN 65 6082 a samotné označovanie bolo navrhnuté tak, aby prežilo riedenie. Indikačná látka Solvent Yellow 124 sa pridávala v koncentrácii najmenej šesť miligramov na liter a červené sfarbenie muselo ostať viditeľné aj v zmesi jedného dielu označenej a desiatich dielov neoznačenej nafty. Riediť, odstraňovať alebo inak meniť označenie zákon navyše výslovne zakazoval. Výklad bol preto neúprosný: ak test indikačnú látku našiel, hoci len v stopovom množstve po dávno vytankovanej náplni, označený plynový olej bol v nádrži prítomný a bol použitý v rozpore s účelom. Stopa bola prítomnosť. A prítomnosť znamenala pol milióna.

Prísnosť sa navyše nekončila pri tom, čo mal kto v nádrži. Zákon pri strojoch žiadal výlučné použitie v pôdohospodárskej produkcii a to slovo sa bralo doslova. V praxi sme riešili prípady, keď traktor, ktorý celú sezónu oral a zvážal úrodu, raz mimoriadne previezol materiál na krátku vzdialenosť alebo vypomohol pri prácach, ktoré s poľnohospodárstvom súviseli len nepriamo. Stačila jediná takáto jazda a podmienka výlučnosti padla. Ten istý stroj, tá istá nafta v nádrži, a zrazu použitie v rozpore s určeným účelom so všetkým, čo k tomu patrilo, dodanením aj pokutou. Družstvá sa tak učili, že otázka neznie, čo je stroj zač, ale čo práve robí.

Dnes by sme povedali, že štát vložil kontrolný mechanizmus priamo do produktu. Chémia robila dôkaz, hliadka robila zvyšok.

Prečo skončila

Dva dôvody, zneužívanie a peniaze. Kupčenie s výhodou neustávalo a systém bol administratívne drahý pre obe strany. V kríze roku 2010 si štát od zrušenia sľuboval zhruba 100 miliónov eur ročne a parlament zvýhodnenie koncom roka 2010 zrušil aj napriek petícii so 115 tisíc podpismi. Červená nafta tak existovala do 31. decembra 2010. Poľnohospodári dostali prvých pätnásť dní nového roka na spotrebovanie zásob, potom nasledovala inventarizácia a dodanenie rozdielu za palivo v skladoch aj v nádržiach strojov.

Čím ju nahradili

Najprv ničím. Okrem jednorazovej pomoci v roku 2013, keď zákon č. 33/2013 Z. z. umožnil dotáciu 0,153 eura na liter do objemu 65 miliónov litrov, ostali poľnohospodári roky bez podpory. Systémové riešenie prišlo až v roku 2019 pod názvom Zelená nafta: štátna pomoc, pri ktorej poľnohospodár tankuje bežnú, plne zdanenú naftu a štát mu následne cez Pôdohospodársku platobnú agentúru vráti časť spotrebnej dane podľa vykázanej výmery a chovaných zvierat. Palivo už nemá nijakú špeciálnu farbu a nikto vám nekontroluje nádrž na poľnej ceste. V roku 2024 sa takto vyplatilo vyše 32 miliónov eur takmer trom tisíckam žiadateľov.

Tie dva systémy sú učebnicový kontrast. Červená nafta dávala výhodu pri stojane a kontrolu vložila do produktu, do farbiva a hliadok. Zelená nafta dáva výhodu v dátach a kontrolu presunula do žiadostí a evidencií. Ani jedno nie je zadarmo, len každé platí iným druhom nákladov. Otázka daňového nastavenia totiž nikdy neznie, či kontrolovať. Znie, kam v reťazci kontrolu umiestniť.

A ešte nezomrela

Princíp značkovania žije v Európe ďalej, najmä pri vykurovacích olejoch. Od 19. januára 2024 sa dokonca menil spoločný európsky značkovač, Solvent Yellow nahradil Accutrace Plus, červená farba ostáva. Praktický dôsledok pre každého, kto jazdí s naftovým autom po Európe: lacný Heizöl na nemeckej pumpe je stále tá istá pasca ako kedysi naša červená. A v zákone č. 98/2004 Z. z. žije logika daňovo zvýhodneného oleja dodnes, v inštitútoch užívateľského podniku a odberného poukazu pri LPG či vykurovacích olejoch. Červená nafta neumrela. Len zmenila komodity.

Pamätáte si na ňu? A ak áno, z ktorej strany: tankovali ste, kontrolovali, rátali dodanenie alebo ste boli kontrolovaní?

DAC Consulting sa clu a spotrebným daniam venuje od roku 2007. Ak riešite spotrebnú daň z minerálnych olejov, daňový sklad, užívateľský podnik alebo odberné poukazy, napíšte nám.